Tento názov vznikol dávno a nikto nevie prečo. Nevedia to ani najstarší pamätníci z Bielej, kde sa tento potok, či vlastne potôčik, nachádza. Vyviera kdesi pod Rozsutcom a preteká kúsok povedľa najvyššie položenej samoty, kde ešte aj dnes stoja tri obývané domce.

Určitý čas sa vraj v noci pri tomto potoku diali čudné veci. Najmä staré tetky tvrdili, že tam straší a veru,žiadnu by ste neboli dostali vo večerných hodinách z domu. Ak sa aj niektorá z nich niekde na klebetách pozabudla, keď sa začínalo zvečerievať, už aj sa náhlila domov, aby sama cez Mrzký potok nemusela ísť.

Pravidelne chodil starý Žúbor, čo býval rovno pod Čapicou, spoza vrchu na pôsedky na samotu do Babišov. Starý Babiš aj jeho zať Košarišťan boli zruční remeselníci, vedeli robiť s drevom aj so železom. Vždy bolo s nimi o čom debatovať. A keď vytiahol Košarišťan svoje husličky a na stole sa objavil pohárik domácej pálenky, pôsedky sa niekedy pretiahli do neskorých nočných hodín. Tak to bolo aj v onen sobotný večer. Práve bol akýsi sviatok, na druhý deň nedeľa, nuž sa chlapi domov nenáhlili. Okrem domácich a Žúbora bol na pôsedkoch aj starý Červeň, ktorý susedil s Babišmi. „Pôjdem vari poľahky aj domov.“ prerušil debatu Žúbor.

„Kdeže sa náhliš, počkaj, kým bude mesiac vyššie nad Čapicou.“ brzdil ho Babiš. „Žena už bude netrpezlivá, kde tak dlho trčím. Veď som jej sľúbil, že sa rýchlo vrátim a ja som sa takto zasedel,“ poberal sa Žúbor. „A daj si pozor, keď pôjdeš cez Mrzký potok, vraj tam straší,“ podpichol ho starý Červeň. „Vari len nedám na babské reči. Prešiel som ja už kus sveta, pod Čapicu trafím.“ odvetil Žúbor a pobral sa poľahky domov. Mesiac už bol poriadne vysoko a spolu s hviezdami osvecoval celú Bielu. Kdesi v húštine pod Rozsutcom zahúkala sova, v tráve trilkovali svrčky svoju letnú serenádu.

Žúbor práve prichádzal k Mrzkému potoku, keď v húštine čosi zaprašťalo. Nevenoval tomu pozornosť, veď si myslel, že je to nejaké zviera. Urobil dva- tri kroky dopredu, keď sa praskanie v húštine zopakovalo. Žúbor zastal a chvíľu počúval. Všade bolo ticho, len svrčky pokračovali vo svojom cvrlikaní. Pobral sa teda ďalej. Urobil prvý krok a znovu prásk. Opäť čosi zaprašťalo. Žúbor zastal a niekoľkokrát zatlieskal svojimi mozoľnatými dlaňami. Všade bolo ticho. Pozeral dookola no nikde nič nevidel. Už sa chystal urobiť ďalší krok, keď opäť čosi zaprašťalo. Zobral do ruky kameň, ktorý ležal vedľa chodníka rovno pri jeho nohách i hodil ho rovno tým smerom, odkiaľ sa praskanie ozývalo.
„Čo mám robiť?“ ozval sa tichý zvuk z húštiny. „Počujem dobre, alebo sa mi to iba sníva? Už aj ja verím tým ženským taľafatkám?“ zahundral si Žúbor sám pre seba. „Čo mám robiť?“ zašumelo znovu z húštiny. „Kto si?“ spýtal sa nesmelo Žúbor a zimomriavky mu naskočili na chrbte. „Čo mám robiť?“ ozvalo sa znovu z húštiny. „Ukáž sa, kto si!“ odvetil trasúcim hlasom Žúbor. „Čo mám robiť?“ trval neznámy na svojom. „Si to ty sused?“ spýtal sa Žúbor, pretože sa mu učinilo, akoby počul svojho nebohého suseda, ktorého na jeseň studenou hlinou v Grúni priložili.

„Čo mám robiť?“ zaznelo znovu. „Si to ty? Ozvi sa! Čo chceš?“ spýtal sa nesmelo Žúbor a utrel si rukávom studený pot z čela. Všade bolo ticho. Aj svrčky stíchli, akoby počúvali tento záhadný rozhovor. Žúborovi vírili hlavou rôzne myšlienky. Spomenul si na suseda, na staré prieky i na to, ako ľudia hovorili, že tento veru po Bielej susedom rôzne veci zo dvora pobral. Možno teraz na druhom svete nemôže spokojne spávať.

„Čo mám robiť?“ zaznelo opäť. „Daj to tam, odkiaľsi to zobral!“ odvetil Žúbor pomedzi drkotajúce zuby a ani nevedel, ako mu táto veta vyšla z úst. Pod Rozsutcom zavládlo hrobové ticho. Žúbor stál nehybne pri Mrzkom potoku ako ten Rozsutec nad ním. Ako dlho stál, nikto nevie. Až sova prerušila tajomné ticho. Vtedy sa Žúbor rozbehol domov. Ani nevedno, ako prepadol cez prah svojej drevenice. Ešte do rána sa triasol od strachu pod perinou.
Ráno, keď vstal a išiel nakŕmiť statok, skoro sa potkol na hrabliach, ktoré už druhé leto márne hľadal. Dokonca aj kosa, ktorá sa mu na jeseň akosi záhadne stratila, visela v humne na klinci.

Keď po nejakom čase spomínal Žúbor na pôsedkoch onú nočnú príhodu, čo sa mu stala pri Mrzkom potoku, chlapi ho počúvali s otvorenými ústami. Vedeli, že si nevymýšľa. Ba si spomenuli, že veru aj im sa stratené veci akosi záhadne ponachodili.

Odvtedy už pri Mrzkom potoku nestrašilo. Starí ľudia možno odvtedy hovoria, že ak niekto zoberie niekomu, čo mu nepatrí, nebude mať na druhom svete pokoja, kým to nevráti. Tak to vraj bolo aj v tomto prípade.