Aj počasie robilo bačom a valachom poriadne problémy. Keď boli suchá, tak nebolo vody, ešte horšie bolo, keď inokedy, aj vyše mesiaca, cedilo ako z krhly. Nikomu sa nechcelo ísť s ovcami na pašu a o dojení ani nehovorím. Ovce v košiari sa brodili po kolená v blate, valachom tieklo pri dojení za krky i do gelety s mliekom.

Starosti bývali aj s lesnými šelmami. Svorka vlkov prešla cez zázrivský chotár zriedkavo, zato medvede bývali na salašoch pravidelnými návštevníkmi. Tak bolo aj pod Rozsutcom v to osudné leto.

„Stopoval som medveďa, dolu, pod Padácou,“ - povedal Mišo, ktorý sa vrátil s nákupom zdola z dediny.

„A veľkého?“ - spýtal sa bača.

„Laby má väčšie, ako tuto Jurove dlane,“ - ukázal Mišo rukou na starého valacha.

„To je ten starý maco, čo nám vlani na jeseň nedal pokojne spávať,“ - povedal bača a potiahol si z fajočky.
„No, toho môžeme v najbližších dňoch v košiari čakať,“ - pridal sa do rozhovoru ďalší valach.

Od tej doby boli valasi v strehu. Pri pasení sledovali, či niekde v blate medvedie stopy nezbadajú, večer ohne zakladali. Raz sa stavil na salaši akýsi čudák, čo sa s ruksakom na Rozsutec vystúpiť chystal. Bača ho ponúkol črpákom žinčice i syra mu kúsok odkrojil.

„A čo medveď, nenavštevuje vás?“ - spýtal sa pocestný.

„Zatiaľ nie, ale chlapi ho už stopovali.“ „Treba ho streliť alebo chytiť,“ - poradil pocestný.

„To sa vám povie, dobrý človek. Keby som mal flintu, prederavil by som mu ja kožuch, ale akože medveďa holými rukami chytíte?“ - pokrútil hlavou bača.

„Dajte mu návnadu a medveď je váš,“ - pokračuje v radení pocestný. „Ako to myslíte?“ - začal sa vypytovať bača.

„Zistite, kadiaľ medveď chodí a potom mu dajte do koryta okovitku s medom. Keď zacíti med, určite príde, opije sa a zaspí. V spánku ho ľahko sekerou zahlušíte,“ - pokračoval pocestný vo svojich radách. Bača mu dal za dobrú radu kus syra na cestu a pocestný sa pobral poľahky smerom na Rozsutec.

„Čudný to človek, kto to kedy videl, po skalách sa štverať. Ale to s tým medveďom môžem odskúšať. Ak by som ho chytil, mali by sme mäso ku švábočke, medvediu masť na boľavé kĺby. Aj kožou by som sa mohol na prični prikryť,“ - uvažoval bača.

Za pár dní sa pribral bača z klátilo koryto vyrábať. Keď bolo koryto hotové, vybral sa dolu do dediny ženu navštíviť, soli a petroleja na svietenie nakúpiť, ale hlavne, okovitku a med pozháňať. Potom zistil, kadiaľ medveď chodí, aby mohol návnadu pripraviť. Ako si zaumienil, tak aj urobil. Drevené koryto na chodník vedľa potoka položil, steny medom vymazal a okovitku do koryta vlial. Potom sa vrátil do koliby. Niekoľko dní chodil sledovať, či medveďa pri koryte spať nenájde, ale márne. Vari na tretí, či štvrtý deň, keď skončili práce okolo syra, ľahol si bača na pričňu a na chvíľu si zdriemol. Keď sa zobudil, zistil, že koliba je prázdna.

„Kde len všetci môžu byť? Vari len nešli na Rozsutec, ako ten podivný pocestný, čo mi radil, ako medveďa chytať?“ - zadumal. Zobral do ruky sekeru a pobral sa pozrieť, či medveď náhodou okolo koryta neprešiel. Už sa blížil ku návnade, keď tu počul akési divné zvuky.

„Vari to už medveď pri koryte nechrápe?“ - preblesklo mu hlavou.

Zastal a chvíľu počúval. Chrápanie išlo z tej strany, kde koryto medveďovi narichtoval. Pevnejšie uchopil sekeru za porisko a začal sa zakrádať poza smrečky k medveďovi. Ešte urobil pár krokov a už aj uvidel koryto s návnadou.

Chrápanie bolo ešte silnejšie. Pozrel bača tým smerom a div z nôh nespadol.

„Anciáša vášho aj s medveďom! A čo vy tu robíte?“ - skríkol až sa skaly na vrch Rozsutci zatriasli.

„Čo, čo... čo sa robí?“ - zamrmlalo čosi pri koryte.

To sa valasi namiesto medveďa na med s pálenkou ulakomili a kým bača v kolibe driemal, opili sa tak, že pri koryte chrápať ostali. Ešte dlho sa v Zázrivej hovorievalo o tom, ako možno najľahšie medveďa bez jediného výstrelu zneškodniť. Len náš bača a valasi o tom neradi v krčme od chlapov počúvali.