Nuž a veru nejeden balvan sa už za búrky a dažďa zgúľal nadol. No keby ste sa tak dobre, čo aj z polovice Rozsutca dolu na lúky zahľadeli, zazdalo by sa vám, že sa tam na úbočí biele ovečky popásajú. Nie sú to však ovečky, ale kamene, čo tu oddávna na lúke ležia. Ej, a ovečky tu v tomto kraji vždy rady pobehúvali a drobnú trávičku uhrýzali. Nuž nečudo, že bačovia najradšej pod Rozsutcom bačúvali a keď mohli, len do toho kraja sa ťahali. Lenže tí bačovia neboli vždy rovnakí. Bačovia, valasi a aj iní pastieri boli takto vždy poriadni ľudia, ale, ako to už býva aj medzi nimi sa dakedy našiel planý človek. Raz takýto zlostník, čo sa len hneval na všetko a klial, až sa v hore ozývalo, takýto človek sa usadil na najkrajších lúkach priam pod Rozsutcom. No a ako sa tam usadil, nikto sa viac k nemu nesmel priblížiť. Darmo mu druhí bačovia dovrávali, že tam môžu aj iní pásť, že sú to lúky pre všetkých bačov z tohto kraja, nič na to nedbal a každému len mrzko nabrýzgal ako najväčšiemu nepriateľovi. Raz, keď tento bača odváral v kotle žinčicu, zastavil sa pri ňom neznámy starec. Prv však, ako chcel vojsť do koliby, oprel palicu, čo sa ňou pri chôdzi podopieral, o stenu koliby, zložil otrhaný širák a pozdravil sa. „Dajbože dobrý deň, bača, a dobrej pohody do večera, že by si veľa mlieka nadojil!“ Bača čosi zamrmlal, ale na starca sa ani len nepozrel, len tak mrzko spoza dverí naň zagánil. Starec si to všetko dobre všimol a po chvíli povie: „Vidím, že odváraš žinčicu, nenalial by si mi z nej do črpáka?“ „No ešte to!“ skočil mu do reči bača. “Vari som tuja na to, aby som kadejakých tulákov a darebákov choval! Len si ty iď, odkiaľsi prišiel!“ Keď to bača dopovedal, odskočil od kotla a privrel pred starcom dvere na kolibe, aby nemohol dnu vstúpiť. „Nie som ti ja nijaký tulák, ani darebák, ale poctivý človek, ibaže už starý. Nuž ale keď nedáš, nedáš, pôjdem si svojou cestou, len si tuto na tráve ešte trochu oddýchnem! A naozaj, podišiel trochu vyššie a sadol si na trávu, kde slnko najlepšie pripekalo. Bačovi sa však nevidelo, že si starec sadá do trávy, lebo sa nazdával, že sa vari chce prizerať na jeho robotu. Vybehol pred kolibu a so zaťatou päsťou sa vyhrážal starcovi: „Nesadaj mi tu pred kolibu, sadni si na svoje, lebo ak nie, odviažem psa! Budeš mi tu zízať, čo ja v kolibe robím. Už len to by mi chýbalo!“

Starca veľmi zamrzela táto reč a vidno bolo, že sa mu nechce škriepiť s týmto zlostníkom. Pomaly sa zdvihol, pobral svoje veci a krok za krokom stúpal po chodníku, čo viedol okolo studničky, pri ktorej sa kdekto pristavil, ak šiel okolo. Keď už bol pri nej, zhlboka si vydýchol, potom sa naklonil nad prameň a dlaňou si načieral vody z prameňa, že si aspoň ústa hltom vody ovlaží. „Už som ti povedal, aby si sa bral svojou cestou! Kto ti dovolil piť z mojej studničky?” Kričal bača od koliby. „Ale, veď voda z prameňa je pre všetkých ľudí, nielen pre teba!“ odpovedal pokojne starec.

„Nuž ty tak, ty sa mi budeš ešte aj protiviť, zhrbenec akýsi, no však ja ti dám vody zo studničky!“ vyhrážal sa bača a už aj odvažoval psa, že ho pustí na starca, ale psovi sa do neho akosi nechcelo. Bača sa ešte viac nazlostil, schytil veľkú haluz, a tak ňou psa po chrbte pretiahol, že ten sa naskutku vystrel na tráve. Vtedy sa starec vzpriamil, natiahol ruku do výšky a takto prehovorí:

„Vidím, že si zlý človek, čo človeku ani zvieraťu nič dobrého nedožičí. No vedz, že ani ty, ani tvoje ovečky dnes z tejto studničky nebudete piť. Ak sa však z tejto vody napiješ, navždy tu zahynieš!“ Potom sa starec pobral a o chvíľu ho už nebolo. Bačovi sa však zdalo, že starec ďaleko neodišiel, ale že sa len akoby prepadol do Rozsutca.

Zlý bača sa na chvíľu pozastavil, poobzeral, či predsa dakde nezazrie starca, ale keď ho nevidel, sám sebe si takto povedal: „No, to sa ja pozriem, aby mi tu dakto rozkazoval, kedy sa môžem vody napiť. A veru just sa napijem, a ešte aj so svojimi ovečkami!“

Ako to dopovedal, pozoháňal ovečky zo stráne, akoby ich chcel ochrániť pred búrkou, a potom si zastal pri prameni. Nad Rozsutec sa však naozaj prihnali mraky a čoskoro začalo aj hrmieť. Ale bača vtedy už nedbal na nič. Zohol sa k prameňu a pil z neho tak hltavo, akoby celé týždne nebol mal vodu na jazyku.

Ale dlho nepil, lebo zrazu Rozsutec bol celý v ohni od blesku a hneď za tým aj strašne zahrmelo. Bača zdvihol hlavu a tu vidí, ako od Rozsutca sa naňho díva prísny starec a dvíha k nebu dva prsty. Neprevravel však už ani slova. Teraz videl bača, že je zle a hrozne sa zľakol. Chcel čosi starcovi aj povedať, lenže bolo už neskoro. Zrazu bača pri prameni cíti, že mu nohy oťažievajú a že sa mu na celé telo valí taká ťarcha, akoby ho práve jeden z týchto vrchov privaľoval a kdesi do priepasti pochovával. Nuž a veru bača sa od tejto chvíle viac nepohol z miesta. V ten deň mu na večné veky skamenelo nielen jeho tvrdé srdce, ale i ruky, nohy a celé telo. Darmo potom ľudia hľadali baču a jeho ovce kdekade po okolí. Ten sa už nevrátil do koliby, ale ostal ležať na úboči pod Rozsutcom ako veľký balvan, čo sa zgúľal z vrchu na lúku. A namiesto ovečiek s bielou vlnou ležali okolo tohto balvana menšie bielulinké kamene, poukladané po lúke sťa rozpasené ovce.

I koliba sa premenila na hŕbu skál, ktoré však neskôr prívaly vody zjari i v lete za veľkých dažďov poznášali po údoliach, ba mnohé z nich sa zastavili iba kdesi hlboko v potoku.

A od tých čias sa ľudia zovšadiaľ veľmi radi pozerajú z vrchu Rozsutca na tieto kamene, čo vyzerajú naozaj, ako rozpasené ovečky. Raz sa na tieto kamene zadíval pri mesiačiku aj jeden valach a ten vravel, že vraj v jednu noc ožili tieto ovečky a behali po lúke. Iní ľudia vraj zas čuli, že dakedy spod Rozsutca ktosi volá o pomoc, ale nevedno odkiaľ ide ten hlas. To vraj prosí zakliaty bača o pomoc, aby ho dakto vyslobodil zo zakliatia. Nuž ktohovie, či mu dakto pomôže.