13OBJPR1 3obrazokV Zázrivej, tak ďalej od potoka, žil istý chlap. Podkopčan ho volali, pochodil z Terchovej. Ešte vari viac ako pred sto rokmi prišli jeho predkovia na zázrivské kopanice. Dedina bola vtedy menšia a kopaníc bolo len poriedko, kde-tu domec. Podkopčan bol vraj vedomec i velký pismák, kadečo vedel, nad čím si iní darmo hlavy lámali.

Zo všetkých Zázrivcov ho najviac obstávali poľovníci a radi ho medzi seba brali, keď sa chystali na poľovačku. „S Podkopčanom sa nám vždy darí.“ Priznávali poľovníci. Iba jediný raz si ho neuctili, šli poľovať bez neho. A práve vtedy zle pochodili. Celý deň im nič neprišlo do rany, iba čo sa skoro navzájom sami postrieľali. Zverina sa im poschovávala do dier a tak do nich zaliezla, že ju ani psy nemohli vyňuchať.

I veru poľovníci v ten deň nedoniesli ani len zajačiu kožtičku. A zmordovali sa všetci do jedného, ledva päty vliekli za sebou od únavy. Toľko sa nachodili. Jeden z poľovníkov prehodil: „To Podkopčan nám porobil, že sme ho nevolali. Nahneval sa, preto sme mali taký deň.“

Chlapi prikyvovali, aj si kadečo iné mysleli, ale keď sa druhý raz zberali na lov, jeden z nich sa ozval: „Bez Podkopčana nepôjdeme! Nemali by sme ho obísť.“ Všetci poľovníci prikývli, ani jeden sa tomu nesprotivil. Podkopčana od potoka však darmo volali, darmo prehovárali i pokorne prosili, aby len šiel s nimi. Veľmi sa vtedy zaťal, za nič na svete nechcel privoliť. Jednostaj sa vyhováral, že teraz nie je súci čas na zverinu, že by sa márne ustávali. Tak im rozkladal: „Práve v tomto čase sa prechodí popod Rozsutec velikánsky jeleň, nesmieme sa mu pliesť do cesty.“ Aj ich hneď vystríhal: „Zle pochodí, kto naň natrafí.“ Poľovníci boli v pomykove. Raz nevedeli pochopiť, či sa im Podkopčan iba chce vyšmyknúť, alebo či je naozaj tak, ako vraví. Ale naďalej dobiedzali do neho, odmenu sľubovali. Iba jeden z poľovníkov si zaposmeškoval. Nuž vtedy Podkopčan veľmi zvážnel a pomaly slovo za slovom vravel: „V týchto dňoch zver naozaj nechodí po poli. Iba keď na ňu zapískam, vtedy príde ku mne. Dobre sa dívajte oblokom! Len sa nezľaknite, hlavu si držte v rukách. Zle môže dakomu prísť i hlava ho môže rozbolieť.“ Po týchto slovách Podkopčan vybral zo svojej čiapky maličkú píšťalôčku, toľkú ako ovsené zrnko, a zapískal na nej. Čudný zvuk mala, poľovníci jakživ taký piskot nezačuli. Hlavy sa im pritom mútili i všeličo sa im mihalo pred očami. Podkopčan sa z miesta nepohol, len ukázal prstom na dvor a prísnym hlasom sa opýtal: „Čo vidíte, chlapi?“ Jeden z nich na to: „Vidím, vidím...“ a hlas sa mu veľmi pritom triasol. Aj ostatní začali híkať, keď sa pozreli tým oblokom. Všetci zreteľne videli, ako sa do dvora pred ich očami hrnuli líšky s dlhými chvostami, poskakovali žlté veveričky i hybké lasice. Hneď za nimi skackali zajace i tučné jazvece, ba i divé mačky a všelijaká zver, čo sa naháňa cez rok v lesoch i po poli. Podkopčan o chvíľu zapískal druhý raz, ibaže hlasnejšie, že poľovníkom v ušiach zaliehalo od toho piskotu. A spytoval sa ešte prísnejšie: „Aj teraz vidíte, chlapi?“ Jeden z nich zašepkal ustráchané: „Akože! Vidíme...“ Poľovníci sa pozerali, ako drobnejšie zvieratá odbehli nabok a prichádza do dvora väčšia zver. Popod obloky sa začali prechodiť srny i srnce, lane na tenučkých nohách, kamzíky i mercúne. Za nimi krochkali divé svine aj s mláďatami, po pásoch na chrbte ich spoznávali. Aj medvede sa knísali popod obloky, mrmlali jeden za druhým, sťaby dačo hľadali. Všetka zver z poľa i z lesov sa hrnula do dvora. Poľovníci čím ďalej, tým viac híkali. Kde by aj nie, keď ich starí a prastarí otcovia o takomto divadle ani nechyrovali. Nuž, veru, vtedy do nich vchodil aj strach, ani na um neprišlo povedať fígľové slovo. Ticho bolo v izbe, len vše dakto zhíkol od prekvapenia.

Dych im však zastavovalo až potom, keď' Podkopčan zapískal tretí raz a naostatok im skôr prikázal odpovedať, ako by sa ich pýtal: „Povedzte, čo všetci vidíte!“ Ale iba jeden z poľovníkov sa opovážil prehovoriť: „Jeleň, ozrutánsky jeleň ide k nám od Rozsutca. A celý biely...“ poľovníci na vlastné oči videli, ako si vykračuje po poli biele jelenisko. A čo jeden krok urobil, zakaždým bol väčší. Nakoniec bol taký velikánsky, že jedným parohom štuchol do Pupova a druhým do Rozsutca. A to každý vie, že tie dva vrchy veľmi ďaleko od seba stoja.

Nečudo, že poľovníci takmer zamierali od strachu v izbe. Už len na to mysleli, či jeleň nedôjde k nim a nezašliape ich nohami, alebo parohom dom nezmietne. Potichu, bez slova sa pozerali oblokom na toho jeleňa, ako si stal napred kŕdľa a všetky zvieratá viedol preč zo dvora. Do Rozsutca si vykračoval dlhými krokmi. A všetko zvieratstvo za ním...

Chlapi skoro nedýchali, ani sa z miesta nehýbali. Ani vtedy nevyšli z izby, keď už všetky zvieratá poodchodili. Ani nevraveli medzi sebou, iba ustavične krúžili hlavami. Dlho sa im nevidelo ísť na poľovačku. Velikánsky jeleň z Rozsutca im nemohol zísť z umu. Vždy ich pochytil strach, keď si naňho spomenuli. A o tom Podkopčanovi, zvieratách a jeleňovi sa v Zázrivej dlho rozprávalo. Viacerí sa pritom božili, že je to čistá, čistučká pravda