O tejto bažine sa zachovali rôzne legendy. Tu je jedna z nich. Kedysi nebol Borok zarastený stromami a nebola tu ani bažina, tak ako dnes. Na kopci bolo iba zopár vysokých borovíc, preto dal tomuto kopcu ktosi meno Borok. V časoch, keď ešte nemala Zázrivá kostol v strede dediny a nemala ešte ani svojho duchovného pastiera, prišiel do kraja pod Rozsutec akýsi pustovník, ktorý začal kázať zázrivským ľuďom o láske k blížnemu, o Bohu a Ježišovi.

Bol to potulný mních, nikto si už dnes nepamätá ku akému rádu patril, ani ako sa presne volal. Chodil z doliny do doliny, z kopanice na kopanicu. Občas sa pristavil pri ľuďoch, ktorí pracovali na poli v Petrovej, na Demkovských, na Grúňoch. Zašiel i do Končitej, Havranej, Kozinskej, do Plešivej ba i do Bielej sa občas zatúlal. Ľudia jeho zaujímavé rozprávanie počúvali s otvorenými ústami. Zaujímali ich biblické príbehy, ktoré sa odohrali v Betleheme, Jeruzaleme, na hore Sinaj, v Getsemanskej záhrade. Najprv ho počúvali iba jednotlivci, ktorých našiel na poli pri práci alebo pastieri pri ovečkách, neskôr ho pozývali domov. Ponúkli ho skromným pokrmom, hoci ho nikdy nemali nazvyš. Ľudia na lazoch sa tešili na jeho návštevu. Keď prišiel, prerušili prácu a počúvali slová, ktoré im čítal z akejsi hrubej knihy. Hovoril im o spáse duše, dodržiavaní Božích príkazov.

Cez leto sa ľudia stretávali pod šírou oblohou, keď pršalo alebo už napadol sneh stretávali sa v niektorom dome v tej ktorej osade. Hovoril im o tom, že v mestách i vo väčších dedinách sa ľudia stretávajú na bohoslužbách v chrámoch, ktoré sa kostoly volajú. Sú to veľké domy, s krížom na streche a zvonom, ktorý zvoláva ľudí k sebe. „Postavme si taký kostol aj my,“ navrhol ktorýsi dedinčan. „Dobre, ale kde?“ - pridal sa druhý. „Tam, na tom kopci, medzi tými borovicami.“ - navrhol tretí. „Dobrý nápad, je to v strede a z kopca bude aj zvon na všetky strany ďaleko počuť,“ - pridal ďalší. Tento nápad sa zapáčil aj nášmu potulnému mníchovi a tak na jar, len čo sa začali topiť snehy na kopcoch, pustili sa naši predkovia do práce. Z okolitých kopcov Pupova, Čapice i spod Rozsutca začali zvážať drevo na rovienku, ktorá bola pod vrcholom Borku. Zatiaľ, čo jedni zvážali, druhí tesali trámy, ďalší stavali konštrukciu. Do jesene bola stavba hotová. Nebol to veľký kostol, aké videl mních na svojich cestách v Benátkach, Ríme, Pešti či Prešporku. Bol neveľký, trošku väčší ako najväčšia drevenica v dedine. Mních bol rád, že sa stavba podarila a najviac sa tešil tomu, že ľudia do kostola chodili v hojnom počte a pozorne počúvali jeho čítanie.

Medzi jeho pravidelných poslucháčov patrila aj istá dievčina zo stredu dediny. Pri nedeľných kázňach stála vždy vpredu a s veľkým záujmom počúvala slová z Písma, ani oka nespustila z mladého mnícha. Aj mních šiju všímal čoraz viac. Vždy, keď sa ich pohľady stretli, preskočilo medzi nimi niečo zvláštne, akási iskra, ktorá nedala pokojne spávať krásnej dievčine a ani mladému mníchovi.

„Pane, neuveď ma do pokušenia, a zbav ma od zlého...“ - opakoval po večeroch mních slová v modlitbe, keď mu myšlienky smerom dolu do dediny k mladej dievčine zabehli. Čím viac sa modlil a snažil na mladú dievčinu nemyslieť, tým viac mu na um schodila. Podobne to bolo aj s dievčinou. Pri práci iba na mladého mnícha myslela, smerom na Borok pozerala a nevedela sa dočkať, kedy zas pôjde do kostola. Tešila sa na čítanie z Písma, no viac ako na čítanie tešila sa na chvíľu, kedy zase uvidí svojho mladého mnícha. Počas čítania stála pri stene, počúvala slová z Písma a nespúšťala oči z kazateľa. Podobne to bolo aj s ním. Jeho pohľady smerovali čoraz častejšie smerom ku krásnej dievčine, ba neraz sa mu stalo, že sa na ňu tak uprene povesti spod Rozsutca zadíval, že ani nevedel, na ktorom riadku v Písme sa práve nachádza. Keď sa v jeden májový podvečer stretli osamote, zabudol mních na svoj rehoľný sľub. Srdiečko sa mu rozbúchalo, nohy zdreveneli, ruky sa mu roztriasli. Urobil niekoľko roztrasených krokov, roztvoril náruč a objal krásnu dievčinu. „Ľúbim ťa, ľúbim. Od prvej chvíle, ako som ťa uvidela,“ - šepkala mu tíško v náručí. „Aj ja teba,“ - šeptal mních a ešte tuhšie šiju pritúlil k sebe. Od tejto chvíle sa naši mladí milenci stretávali tajne po večeroch čoraz častejšie.

Dievčina sa nevedela dočkať chvíle, keď sa zvečerí a ona sa tíško vytratí z domu na miesto, kde ju čaká jej milý. „Nedokážem si život bez teba ani predstaviť,“ - zašveholila mu tíško do ucha pri jednom stretnutí. „Ani ja bez teba. Najradšej by som si ťa zobral za ženu....“ - povedal, no vtom sa zasekol a sklopil oči zahanbene k zemi. „Čo je s tebou, prečo si zosmutnel? Čo sa ti stalo? - spýtala sa ho dievčina. „Nemôžem si ťa vziať,” - odvetil. „Prečo? Veď sa ľúbime a naši určite nebudú proti,“ - pokračovala dievčina. „Nemôžem si ťa vziať, sľúbil som vernosť Bohu,“ - odvetil smutne mních. „Ako?“ - pokrútila nechápavo hlavou dievčina.

„My mnísi sme dali sľub Pánovi, že sa nikdy neoženíme, že ostaneme navždy slobodní ako náš Učiteľ. Nemôžem si ťa zobrať, naše učenie mi to nedovoľuje,“ - vysvetľoval trasľavým hlasom.

„Aj tak ťa ľúbim, a nikdy ľúbiť neprestanem,“ - zašepkala dievčina a silno ho objala.

„Aj ja ťa ľúbim! Nedokážem bez teba žiť!“ - opakoval mních a tuhšie ju objal. Medzitým mesiac vyšiel spoza Čierneho vrchu a naša zaľúbená dvojica si stále šepkala slová o láske a vrúcne sa objímali. Neostalo iba pri objímaní. Srdiečka im búchali čoraz silnejšie a zrazu sa ich dve telá spojili v jedno. „Pane, odpusť mi!“ - šepol mních, keď bolo po všetkom. Keď sa po vášnivej noci vracal mních späť ku svojmu kostolu na Borku, nevedel, či sa mu to sníva, alebo je na inom kopci. Na mieste, kde stál drevený kostol, bola iba jedna veľká bažina, v ktorej kvákali žaby. Odrážal sa v nej strieborný mesiac, ktorý sa presunul na svojom putovaní až kdesi nad Pupov. Ráno nepočuli ľudia zvuk kostolného zvona, ktorý im zvestúval príchod nového rána. Keď vyšli zo svojich príbytkov, neverili svojim očiam. Kostol pod Borkom zmizol. Zvedaví utekali na to miesto, kde ešte včera večer stál. Tu však bola iba jedna veľká močarina, porastená po krajoch akousi zelenou trávou a zelenohnedé žabky skákali z brehu do mláky.

Na kraji mláky pod stromom sedel smutný mních. Hlavu mal v dlaniach a úpenlivo prosil: „Pane, odpusť mi! Pane, odpusť mi..!“ Bol presvedčený, že kostol sa prepadol preto, lebo on porušil sľub, ktorý dal Pánovi.
Dlho boli potom Zázrivčania bez kostola. Náš mních, ktorý porušil rehoľný sľub si vzal za ženu svoju milovanú dievčinu. O deväť mesiacov prišiel na svet malý mních. Velký mních s krásnou dievčinou mali spolu veľa malých Mníchov. Ešte aj dnes po rokoch bývajú v Zázrivej Mníchovci, ktorí sú, vraj, potomkovia z jeho rodu. Známa je aj riekanka: “Bol jeden mních, čo mal moc kníh...“

Už tu nie je kostol ani tu nezvoní kostolný zvon. Zvuk zvona na Borkovej mláke však počujete aj dnes. Nie toho prepadnutého, ale zvonov, ktoré sú na kostolnej veži a na zvoniciach v jednotlivých zázrivských osadách.
Odvtedy sa bažina pod Borkom nazýva Borkovou mlákou. Ani po rokoch sa neradno sa okolo mláky veľmi obšmietať. Kedysi dávno sa vraj akémusi pastierovi v mláke krava utopila, ba vraj, aj svadobčania s párom koní tu skončili svoju svadobnú cestu.