Syrom a maslom zásobovali panstvo na Oravskom hrade i v stoličnom meste Veľká Ves, ako sa kedysi dnešná Veličná volala. Zo syra robili aj oštiepky a bryndzu. Sladkou a kyslou žinčicou zapíjali švábočku, ktorú väčšinou varili priamo v kožkách alebo piekli v pahrebe. Na kľaganie mlieka používali kľag alebo syridlo. Kľag bol vlastne vývar z vysušeného žalúdka mladého teliatka, ktoré pilo iba mlieko a neokúsilo, ako chutí seno alebo tráva. Syridlo si kupovali u Žida, čo mal obchod v strede dediny. Keď mlieko vykyslo a začali sa tvoriť malé syrové hrudky, tieto bolo treba varechou alebo rukami pozbierať a stlačiť ich do hrudky. Syrová hruda sa dala do plátenej šatky, aby stiekla a odkvapkala z vody.

Potom bolo treba čakať, kým syr mierne vykysne, aby sa dali z neho robiť oštiepky alebo rôzne syrové kohútiky, srdiečka, jelenčeky, veveričky. Pri výrobe oštiepkov bolo treba ohriať syr na správnu teplotu a natlačiť ho do odmernej nádoby. Potom nasledovala najťažšia práca. Syr bolo treba na veľkej drevenej vareche ponárať do horúcej vody a potom ho takto naparený v rukách stláčať dovtedy, kým nedostal správny tvar a nebola z neho vytlačená všetka srvátka. Ak to niekto odflákol, tak sa v oštiepku vytvorila vzduchová bublina a od tejto srvátky v bubline sa začal oštiepok kaziť. Neraz sa stalo, že ste v rozkrojenom oštiepku našli plesnivú dutinu.

Keď už bol oštiepok poriadne vypracovaný, na stred oštiepka sa dala dvojdielna vyrezávaná drevená forma a na konce sa zatlačili drevené vyrezávané ozdoby, ciačky. Takto ozdobené oštiepky sa nechali vyschnúť a zaúdiť. Oštiepky z ovčieho mlieka sa robili na salaši, no tak isto sa z ovčieho a kravského mlieka robili oštiepky aj v domácnostiach. Často sa stávalo, že sa ráno zlialo mlieko z večerného pôdoja s raňajším pôdojom.

Keďže naši predkovia nepoznali chladničky, mlieko z večerného dojenia bolo odložené niekde v komore alebo v izbe, a tak neraz trošku nabrzlo. Takéto mlieko potom rýchlejšie vykyslo, a ak sa gazda alebo gazdiná pozabudli, už bolo ťažké takýto syr stláčať a urobiť z neho oštiepok. Ešte šťastie, že sa mohol takýto syr vložiť do srdckovej formičky alebo do formičky s motívom nejakého zvieratka a bolo možné aj takýto syr za pár grajciarov speňažiť.

Nevedno ako, ale raz takto na samote pod Okrúhlicou, kdesi v Ráztokách či na Grúňoch, sadol si starý gazda na drevenú trojnožku ku sporáku a začal nad hrncom s horúcou vodou ohrievať hrudku syra, aby z nej vyformoval oštiepok.

Obšmŕdal sa okolo neho malý, vari päť či šesť ročný vnúčik v zaplátaných nohavičkách. Pozeral na deda, ako berie do rúk biely syr, ako ho nahrieva i ako ho stláča.

„Čo, Janko, čo pozeráš? Prečo sa nejdeš hrať vonku s ostatnými deťmi? Celú zimu si pri sporáku sedel. Choď sa vonku zohriať, keď už konečne jar prichádza!“ „Mne je dobre tu. Budem vám pomáhať.“ odvetil Janko a pozrel prosebným pohľadom na deda. „Dobre, zostaň tu. Ale čože mi ty pomôžeš. Ešte musíš hodne švábky s kyslým mliekom pojesť, kým budeš zo syra oštiepky robiť,“ zasmial sa dedo a pohladil ho po kučeravých vlasoch.

„Aj tak vám budem pomáhať,“ trval Janko na svojom. „Tu máš, jedz!“ odtrhol dedo kúsok syra z hrudy, čo bola v plátenej šatke a podal ho Jankovi.

„Pán Boh zaplať, dedo,“ poďakoval Janko tak ako ho mamka učila a odhryzol si kúsok z neho. Potom začal syr stláčať vo svojich malých rúčkach.

„Dedo, mne sa to nedá. Asi mám malé ručičky,“ povedal smutným hlasom Janko. „Povedal som ti, že ešte musíš hodne švábočky s kyslým mliekom pojesť. Len pekne papaj a hraj sa. Ešte máš dosť času na oštiepky myslieť,“ odvetil mu dedo, ktorý práve na vareche ohrieval hrudku syra v horúcej vode. Janko si ho pozorne všímal. Len čo dedo odložil varechu, zobral ju do malých ručičiek, položil do nej svoj kúsok syra a trasúcimi rúčkami sa blížil s varechou nad hrniec s horúcou vodou.

„Janko, čo to robíš? Už aj polož tú varechu, veď sa obaríš!“ napomenul ho dedo. Janko sa zľakol, rúčky sa mu zatriasli a syr mu padol do horúcej vody. „Dedo, dedo!“ zvolal Janko a rozplakal sa. „Čo sa stalo? Čo si sa popálil?“ zľakol sa dedo. „Syr., syr sa mi stratil.“ fňukal Janko ďalej. „Ako stratil?“ nechápal dedo. „Tam, padol mi do vody,“ ukazoval Janko a neprestával fňukať. „Nič to. Neplač pre trošku syra. Dám ti druhý,“ utišoval ho dedko. „Ja chcem ten môj.“ ukazoval Janko na hrniec. „Dobre, vyberiem ti ho.“ odvetil dedo a začal varechou prehrabávať dno hrnca. „Aha, tuje tvoj syr.“ zvolal dedo, keď sa mu po chvíli podarilo vybrať varechu so syrom z horúcej vody. Položil syr aj s varechou na lavicu vedľa sporáka. Janko zobral syr do malých ručičiek a skúšal ho mačkať, tak ako to robil dedo.

„Páli!“ zvolal Janko a pustil syr na lavicu. Pofúkal si dlane a opäť zobral syr do rúk. Tentoraz ho chytil za konce do rúk. Ako odtiahol ruky od seba, syr sa mu začal naťahovať. Čím viac rozťahoval rúčky, tým viac sa mu rozťahoval aj syr. Opäť ho začali páliť dlane a možno aj to spôsobilo, že jeden koniec syra pustil z malej ručičky a ten skĺzol rovno do horúcej vody. Druhý aj naďalej držal v ruke.

„Dedo, mne to zase spadlo,“ drgol Janko do deda, ktorý práve dával vytvarovaný oštiepok do drevenej formičky. „Povedal som ti, aby sa nehral so syrom a netisol sa ku hrncu s vodou. Ešte sa tu obaríš a mama ti nakladie na zadok, keď sa vráti z poľa.“ Vytrhol mu syr z dlane a začal ho vyťahovať z vody. Čím ho ťahal vyššie, tým bol syr tenší a dlhší. Chytil ho medzi prsty druhej ruky, syr sa ťahal ešte viac. Z malej hrudky vytiahol vyše metra dlhú niť.

„Tu máš! Jedz a už choď preč od toho hrnca!“ podával mu syrovú niť a posúval ho čo najďalej od hrnca. Vtom vstúpila do miestnosti domáca pani. „Mama, pozrite čo mám,“ ukazoval Janko mame dlhý syrový motúz. „Čo to máš, Janko?“ spýtala sa mama. „Oštiepok. Pomáham dedovi robiť oštiepky,“ povedal hrdo malý Janko.

„Ale, veď to nie je oštiepok, ale akýsi motúz. Ako si to urobil?“ spýtala sa mama a pohladila ho. „Dal som mu kúsok syra, ten mu padol do vody a pozri, ako sa to natiahlo,“ vysvetľoval dedo neveste, čo tu spolu s Jankom robili.

Možno sa to mladej gazdinej zapáčilo a tak skúsila aj ona hodiť kúsok syra do horúcej vody a urobiť z neho čo najdlhšiu niť.

„Zaujímavé,“ povedal dedo, „ako sa ten syr krásne naťahuje a pritom ho mám problém natlačiť do hrnčeka a ešte väčší problém poriadne stlačiť.“ „Skúsim to hodiť do rôsola spolu s oštiepkami,“ povedala nevesta.
„Je to celkom chutné,“ pochvaľoval dedo syrovú niť, keď' ju po chvíli vytiahli z rôsola.

Ešte dlho robil v chalúpke pod horou dedo s nevestou pokusy so syrom, kým prišli na to, akú chuť má mať syr, v akej horúcej vode ho treba naťahovať, ako ho treba správne vypracovať, aby sa dala vyrobiť rovnomerná hrúbka nite po celej dĺžke, ako dlho má byť syr v rôsole, aby nám to vŕzgalo medzi zubami.

Po nejakom čase zapletala gazdiná malej Zuzke dlhé čierne vlasy do vrkoča, aby v kostole medzi dievčatami pekne vyzerala. Zrazu ju napadla zaujímavá myšlienka.

„Čo tak skúsiť syrové nite do vrkôčikov zapletať?“ Onedlho sa táto myšlienka začala realizovať. Syrové nite začali na motovidielko motať, na rovnakú dĺžku rezať, do vrkočov zapletať a po päťdesiat do zväzkov dávať.

Keď sa do Riečníc cez vrch v nedeľu, týždeň pred Veľkou nocou, gazda s gazdinou ráno s oštiepkami chystali, pribalili do košíka aj prvé syrové vrkôčiky.

„Korbáče. Kúpte si korbáče!“ kričalo na prichádzajúcich malé chlapčisko odkiaľsi z Vychylovky či Harvelky, čo vŕbové korbáče na Veľkú noc pred Riečnickým kostolom ponúkalo.

„Oštiepky, srdcká, korbáče“ zakričala naša gazdiná.

„Povedala si korbáče?“ spýtal sa gazda svojej ženy. „Dobre, korbáče sa budú volať naše syrové vrkôčiky.“

Tak sa dostali zázrivské korbáčiky po prvý raz za hranice rodného chotára, a takto zhodou niekoľkých náhod aj názov korbáčik vznikol.

Či to bolo presne tak alebo nejako inakšie? Či to bolo v Ráztokách, na Grúňoch či v inej zázrivskej osade, dnes už nie je dôležité. Zázrivské korbáčiky sa postupne naučili robiť aj v ďalších domácnostiach. Korbáčiky sa začali predávať po okolitých dedinách a mestách. Dnes sú známe nielen na Slovensku, ale aj v zahraničí, robia sa v zázrivských domácnostiach, výrobných prevádzkach a pre mnohých sú stálym zdrojom finančných príjmov.