V dávnych dobách, keď ešte nevedeli Zázrivčania doma pálenku variť, akémusi Plešivčiarovi žena zľahla. Vybral sa tento do Veľkej Vsi dačo pre to novorodeniatko kúpiť, aj okovitky na krstenie a opačky zadovážiť. Prešiel cez Malú poľanu na Hladký vrch, Stožky a popri revišnianskom potoku dolu do župného mesta.
U Žida nakúpil, čo mu žena prikázala, dal si pohárik na cestu i vybral sa poľahky s nákupom, aby bol ešte za vidna doma. Cesta mu ubiehala rýchlo. Hlavou mu vírili myšlienky, ako krst zariadi, ako kmotrovcov pohostí, koho z rodiny by sa patrilo k prvému dieťaťu na krstenie zavolať.
„Už som čoskoro na Hladkom vrchu, potom zbehnem dolu z kopca, o chvíľu som doma,“ uvažoval. Vtom začul kdesi od Opáleného akési čudné zvuky.
„Akoby to vlci zavýjali,“ prebleslo mu hlavou. Pridal do kroku. Zvuk bol čoraz silnejší. Práve bol v tých miestach, kde sa cesty na Malú poľanu a Dubovské lúky rozchádzajú, keď začul v húštine chrčanie svorky a skuvíňanie.
Ani sám nevie ako, vyskočil na prvú jedľu, čo na kraj hory stála. Sotva sa držal spodných konárov, už boli vlci pod stromom. Vyštveral sa o pár metrov vyššie. Vlci nervózne behali okolo stromu, vrčali a cerili zubiská.
„Čo teraz? Čo si tu proti nim počnem?“ uvažoval zúfalý. Už sa začalo zvečerievať. Vtom ho napadlo, že má v batohu obrus, čo mu žena nakázala kúpiť. Uviazal ho o konáre a urobil si v strome provizórny nocľah, pre prípad, žeby náhodou zaspal, aby vlkom rovno do papule nespadol. Vlci stále pobehovali okolo a vôbec sa nechystali odísť.
Skúšal aj kričať o pomoc, no čože to už pomôže v takejto neskorej hodine. Medzitým sa zotmelo. Aj mesiac vyšiel spoza Kubínskej hole a vlci stále neodchádzali. Celú noc napoly spal, napoly bdel, uviazaný v konároch stromu. Ráno mu zuby drkotali od zimy. Keď sa pozrel dolu rozdrkotali sa mu ešte viac. Vlci boli stále pod stromom. Keď zbadali, že sa zobudil, začali znovu skuvíňať, vrčať a ceriť ostré zubiská.
Skúšal znovu o pomoc volať, no márne. Ešte dlho sedel na jedlici a rozmýšľal, ako sa domov dostane.
Vtom ho napadlo, že má v kešeni nožíček, čo s ním slaninu krája. Vytiahol ho, otvoril a zarezal si do malíčka. Na palci sa objavila krv. Rezol ešte raz. Krv tiekla silnejšie. Nahol sa tak, aby krv kvapkala na toho najbližšieho vlka. Keď ostatné vlky zacítili krv, začali ho trhať. Ako ho tak šklbali, dokrvavili sa všetky. Už sa trhali navzájom. Jeden vlk sa rozbehol preč, ostatné bežali za ním. Ešte dlhú chvíľu bolo počuť, ako štekajú, skučia a trhajú sa navzájom.
Keď si už bol istý, že sú ďaleko, zišiel zo stromu a rýchlo utekal domov. Vďaka malému nožíku a svojej šikovnosti sa mu podarilo zachrániť z vlčích pazúrov.