Najčastejšie chodili za dievkami z tej istej osady, aby v prípade sobáša boli grunty pokope. Niektorí išli do susednej osady, no boli takí, čo išli z Havranej do Bielej či inej osady na opačnom konci Zázrivej. Čo už, srdcu človek nerozkáže, hoci rodičia boli niekedy proti. Mládenci z Grúňov neraz chodili nočnou hodinou klopať pod obloky do Končitej. Celkom pod horou, tam pod Baňou, vždy súce a robotné dievky bývali.

Aj Jano, čo v Sihle býval chodieval za jednou dievčinou do Končitej pod horu. Z večera zaklopal na oblôčik a keď mu Zuzka otvorila, už sa aj šupol pod hrubú perinu.

Kedysi nad ránom, skôr ako sa otec s mamkou zobudili, rozlúčil sa Jano so Zuzkou a šup ho zase oknom von. „A zajtra prídem zas. Zaklopem tak ako dnes,“ šepol tíško, aby rodičov nezobudil.
„Príď určite! Už sa neviem dočkať,“ odvetila mu tíško. Keď sa Jano trošku rozhľadel, vybral sa poľahky na Grúne. Všade okolo bola tma ako v rohu. Ešte šťastie, že cestu poznal naspamäť, veď do Končitej sa už takto vláčil vyše pol roka. Trafil by aj so zaviazanými očami. Práve sa blížil ku studničke na Trošáckom, o chvíľu bude na ceste, čo Grúne od Končitej oddeľuje.

Vtom mu čosi zadupalo za chrbtom. Nestačil sa ani obzrieť, už ho aj nabralo na rohy a Jano sa ocitol na zemi ako podťatý. Neznáme čudo ešte zabľačalo tak silno, že určite muselo zobudiť pol Končitej. Jano sa skopŕcal dolu z medze. Chvíľu čakal, čo sa bude diať. Všade bolo ticho, len na medzi to čudo preukrutne fuňalo. Pozrel sa nesmelo hore na medzu. Stálo tam akési chlpaté čudo s lesknúcimi sa očiskami, z papule sa mu dymilo, na hlave malo veľké skrútené rohy.

„Čo to len môže byť? Vari len nie čert... Určite si po mňa prišiel, keď žijem takýmto hriešnym životom... Mal by som si už konečne Zuzku vziať a nie ju takto do hriechu privodiť,“ uvažoval sám pre seba a opačoval rukou, či má všetky rebrá celé.

„Ale, akýže to hriech, keď sa máme radi. Len čo bude mať osemnásť, zoberiem si ju,“ pokračoval ďalej vo svojom rozjímaní. Po chvíli rozmýšľania dychčanie na medzi prestalo. Vybral sa teda Jano pomaly domov. Ešte sa neraz obzrel, či ho niečo neprenasleduje a či náhodou neutŕži ďalší úder do zadku, ale nič... Šťastne dorazil domov.

Keď zobliekol gate zbadal modré celé stehno. „No, to čertisko mi ale dalo,“ pomyslel si. Ľahol si pod perinu, ale dlho nemohol zaspať. Prehadzoval sa, každý pohyb mu spôsoboval bolesť. Bolesť cítil aj ráno. Keď sa poobede stretol s kamarátmi, rozpovedal im o tom, ako ho zaiste čert, keď sa vracal z vohľadov, pri studni na rohy nabral.

„Poďme sa tam pozrieť,“ povedal ktorýsi z mládencov. Keď sa blížili k spomínanému miestu, záhada bola rozlúštená. „Jano, vidíš toho čerta? To ktorýsi Končitiar zabudol hentoho rohatého barana na noc do chlieva zavrieť, nuž ostal cez noc na poli. To ten baran ťa nabral na rohy.“

Chýr o nebezpečnom baranovi sa rýchlo rozniesol po Grúňoch i Končitej. Ešte aj po rokoch, keď sa mládenci z týchto osád chystali na vohľady do susednej osady, upozorňovali ich ženáči, aby si dali pozor, lebo pri studni striehne na záletníkov rohatý baran.