V nedeľu už zavčas rána zapriahol koníka, na hnojničák naložil drevenú truhlicu vystlanú voňavou slamou a do nej naukladal ružové prasiatka.

„Hijó!“ - šibol bičom koníka, keď odchádzal zo dvora.

Cesta mu rýchlo ubiehala a keď začali zázrivskí veriaci schádzať z jednotlivých kopaníc dolu do dediny na nedeľnú omšu, už stál aj so svojím nákladom vedľa cesty, ktorá smerovala ku kostolu.

„Prasiatka, kupujte prasiatka!“ - kričal na okoloidúcich „Joj, či sú rúče, ružové, okrúhlučké. Stavím sa, keď pôjdem z kostola, odložte mi tohoto bravčeka s čiernym uchom!“ - rozkázal mu mladý gazda v súkenných gatiach, s huňou prehodenou cez plecia.

„A ja si túto svinku zoberiem po skončení omše,“ - ozvala sa neveľká žienka, zababušená do čierneho ručníka. Keď skončili bohoslužby, pristavil sa pri ňom gazda po bravčeka s čiernym uškom aj gazdiná po svinku. Pristavil sa pri ňom aj Ondrej Flajs, syn chýrneho zázrivského gazdu, ktorého rod patril medzi prvých osadníkov v Zázrivej.

„Sváčko, a ako dlho tu budete? - spýtal sa Ondro starého Jánošíka.

„Prečo sa pýtaš, synku?“

„Skočím domov a o chvíľu pribehnem aj s koníkom, odložte mi párku.“

„Vyber si, ktoré chceš a poznač si ich, aby som ti ich nepredal, kým sa s korunami vrátiš.“

„Odložte mi túto svinku s fľakom na zadku a tohoto bravčeka s čiernou nožičkou, budem sa ponáhľať,“ - prisľúbil Jožo a už aj utekal hore dedinou po peniaze. Postupne zázrivskí gazdovia rozobrali celý náklad.

„Sváčko, ešte máte dačo v tej truhlici?“ - spýtala sa starká, ktorá práve prechádzala okolo.

„Mám, ale už sú sľúbené,“ - odvetil Jánošík „A čo, ak ten dotyčný nepríde?“ - nástojila starká„A čo by neprišiel. Nuž, ale ak chcete, ešte chvíľu počkajte. Ak sa ten mládenec nezjaví, možno sa dohodneme.“ Vtom začul dupot konských kopýt a hrkot konského postroja. To prichádzal Ondro Flajs s párom koní.

„Tak čo, sváčko, ešte ste mi tie prasiatka nepredali?“ - spýtal sa kupca.

„Nepredal synu, ale moc nechýbalo a tuto tetka by si bola jedno odniesla. Mal by si aj oldomáš zaplatiť, že som na teba počkal,“ - podpichol ho Jánošík

„Joj, zaplatím, sváčku, veru zaplatím.“

Vyplatil mu za prasiatka, preložil ich z jedného voza do druhého, prikryl slamou, aby im zima nebolo.

„Nuž, keď sme sa takto pokonali, poďme ten oldomáš vypiť, aby sa mi dobre darilo,“ - ťahal Ondro starkého smerom ku krčme.

„Nedbám, synu. Už mi v hrdle vyschlo, aj zima ma začala drgľovať.“

Zašli teda do krčmy, čo stála len pár metrov od nich. Porozhliadli sa po miestnosti a zamierili k najbližšiemu voľnému stolu.

„Hej, krčmár, daj nám po poháriku, aby sme obchod zapili!“ - rozkázal Ondrej. Sotva sa stihli posadiť na drevenú lavicu, už pred nimi na stole stáli dva poháriky.

„Na zdravie, sváčko!“

„Na zdravie aj tebe, synku.“

Štrngli si a prehodili poháriky do seba.

„Joj, aleje tuhá. Krčmár, dones ešte po jednom, aby som dlžníkom neostal!“ - rozkázal starý Jánošík.

„Už som pri vás!“ - zakričal krčmár spoza šintúcha a v duchu si mädlil ruky nad dobrou tržbou. Vedel, že Terchovec prasatá predal a mladý Flajs, keď sa v krčme zastaví, vie pustiť perie.

Vypili po druhom, po treťom aj po štvrtom poháriku.

„No, mal by som sa pomaly poberať, aby som ešte za vidna domov prišiel,“ - dvíhal sa Jánošík od stola.

„Tak, ešte po jednom na cestu,“ - snažil sa ho zadržať Flajs.

„A čo vy tu, Jánošík, v zázrivskej krčme robíte?“ - spýtal sa vysoký chlap, ktorý sa práve zjavil vo dverách. Bol to Jano Bašťär, mocný chlap, ktorý sa s Jánošíkom poznal od tých čias, čo v Terchovej na salaši dve letá valašil.

„Prasiatka som bol predať a tuto s mladým gazdom oldomáš zapíjame,“ -odvetil Jánošík

„Krčmár, dones nám ešte tri poháriky, keď sme sa tu takto stretli,“ - rozkázal Jano.

Chlapi si štrngli a pripili na zdravie.

„Tak, ja už pomaly pôjdem, aby mi prasiatka neprechladli,“ - rozlúčil sa Ondro a nechal Jánošíka s Bašťárom pri stole. Tí pri poháriku debatovali o tom, ako sa im darí, aj o tom, ako ťažko sa na panskom robí.

Už sa zvečerilo, keď starý Jánošík s Bašťárom pred krčmu vyšli. Jánošík sňal koňovi obročnicu z hlavy, vysadol na voz a šibol bičíkom.

„Hijó! Jano, a keď pôjdeš dakedy cez Terchovú, tak sa zastav! Nie, že ma obídeš!“ - zakričal Jánošík.

„Zastavím sa!“ - zakričal Jano za ním.

Voz pomaly hrkotal dolu kamenistou cestou. Keď došli na rázcestie konca Petrovej, koník automaticky zabočil doprava bez toho, aby ho gazda musel potiahnuť za opraty. Hrboľatá cesta postupne uspala starého Jánošíka. Pomaly sa štverali kľukatou cestou na Rovnú horu. Starý Jánošík podriemkaval, občas, keď voz na nejakej skale nadhodilo, mrkol jedným očkom na cestu.

„Ešte pár metrov a sme hore, potom to už pôjde dolu kopcom. Ešteže mesiac spoza mrakov občas zasvieti na cestu,“ - húta.

Práve boli na rozhraní zázrivského a terchovského chotára, keď im akési neznáme postavy skrížili cestu.

„Stoj! Bohu dušu a mne peniaze!“ - skríkol neznámy silným hlasom.

„Stoj!“ - skríkol ďalší a už aj držal koňa za uzdu.

„Čo sa robí?“ - pýtal sa roztraseným hlasom starý Jánošík.

„Nepýtaj sa a navaľ peniaze, kým ti pekne vravím!“ - kričal mládenec. Roztrasenými rukami podával starý Jánošík mešec s peniažkami, čo za prasiatka v Zázrivej utŕžil. Zbojník, tak ako sa zjavil, tak rýchlo aj zmizol.

„Čo ja teraz doma žene poviem? Ako jej vysvetlím, že ma zbojníci okradli. Neuverí mi. Bude si myslieť, že som všetko prepil. Čo som ja len to tej krčmy šiel? Prečo som sa s tým Janom Bašťárom zasedel?“ - hundral si sám pre seba.

„Keby som bol triezvy, ej veru by som sa ja im spriečil. Kto to len mohol byť? Ten hlas mi bol akýsi povedomý,“ - uvažoval cestou dolu terchovskou dolinou. Keď vypriahol koňa a vstúpil do izby, už ho aj vítala žena s podrezaným jazykom:

„Kde tak dlho trčíš? Zase si sa v krčme zabudol? Ani spať nemôžem, čo sa o teba strachujem. Kde máš peniaze?“ - kričala na neho.

„Zbojníci ma na Rovnej hore okradli,“ - vysvetľuje.

„Horkýže zbojníci, povedz rovno, že v korheľni si všetko nechal.“

„Čoby v krčme, zbojníci!“ - snaží sa vysvetliť žene celú situáciu.

„Razí z teba ako zo suda. Pekní zbojníci. A potom, keď ťa okradli, tak ťa ešte aj pálenkou ponúkli.“

„Bol som aj v krčme, ale tam som iba jednu zlatku utratil... Ostatné mi zbojníci zobrali,“ - trvá na svojom.

„Neviem, z čoho budeme žiť, keď ty takto. Radšej som mohla sama alebo s Jur-kom ísť tie prasatá popredávať,“ hundre žena.

„A kdeže je náš Jurko?“ - spýtal sa starký.

„A čože ja viem, poobede sa kdesi vytratil.“

Ešte hodnú chvíľu sa takto prekárali a každý si svoju pravdu presadzoval. Zrazu sa otvorili dvere a v nich sa objavil ich syn Juraj.

„A ty, kde sa túlaš?“ - spýtala sa mamka, ktorá mala stále bojovú náladu.

„Mama! Tato! Pozrite, čo som priniesol!“ - skríkol Jurko a položil na stôl mešec s peniazmi

„Čo to je?“ - spýtala sa mamka.

„Čože by bolo, peniaze som priniesol!“ - povie Jurko a hrdo sa pozrie na mešec. Starý Jánošík sa zodvihne zo stoličky a pristúpi k stolu. Ten mešec sa mu zdá akýsi známy. Chytí ho do ruky a urobí pár krokov k petrolejovej lampe.

„Ty papľuh naničhodný, a to ťa v kostole takto učili?“ - skríkne starý Jánošík a jeho pravá ruka pristane na synovom ľavom líci.

„Čo to robíš starý? Prečo ho biješ?“ - pýta sa Jánošíková.

„Darebák jeden. Že sa nehanbíš, vlastného otca okradnúť. Čoho som sa to ja len dožil!“ - kričí starký.

„Otec, ako som mal vedieť, že ste to vy?“ - bráni sa Jurko.

„Už aj sa mi pakuj z domu! Nebudem pod jednou strechou prebývať so zlodejom, čo poctivých pocestných po ceste okráda!“ - rozčuľoval sa otec.

Tak sa vybral mladý Jurko Jánošík nočnou hodinou z domu. Prestal okrádať chudobných pocestných a so svojou družinou začal prepadávať panské koče, majere aj kaštiele. Nazbíjané dukáty rozdával chudobným. Chýr o jeho zbojníckych kúskoch sa šíril po okolitých panstvách. Čo všetko bola pravda a čo si chudobný ľud primyslel, už dnes nikto nezistí.

Ak nechcete prísť k úrazu, o tom, ako legendárny Jánošík svojho otca na Rovnej hore ozbíjal, v terchovskej krčme radšej nerozprávajte.