Ten rok sa leto pomaly končilo a prichádzala jeseň. Ľudia na poliach motykou kamenitú pôdu kopali, aby z nej vybrali švábočku skôr, ako ju diviaky a jelene vyhrabú. Poniektorí večer aj ohne na kraj políčka kládli, aby divú zver od úrody odplašili.

Aj Janovi divá zver starosti robila. Ľudia vraj videli v ktorejsi osade svorku vlkov prebehnúť. Bačovi, čo na rozhraní zázrivského a terchovského chotára cez leto bačoval, už vraj päť či šesť oviec vlci zadrhli. Chlapi, čo na Javorinke drevo rúbali, zase hovorili, že vraj medvedie stopy v kaluži blata videli.

„To bude určite ten starý maco, čo mi vlani o takomto čase tri ovce zadlávil,“ - blyslo Janovi hlavou.

„Musím si na ovce lepší pozor dávať, ten si určite aj tento rok bude chcieť na mojich jahňatách pochutnať, prv ako sa kdesi do brlohu vtiahne. Nebude ten veru do jari s lačným žalúdkom driemať.“ Od tých čias si všetko podozrivé okolo seba všímal, stopy na mokrej ceste obzeral, večer pred kolibou vatru udržiaval. Jeden jesenný podvečer, keď sa blížil so svojim stádom ku košiaru, sa to stalo.

V tých miestach, kde bola cesta najužšia, vyskočil starý huňatý medveď z húštiny rovno medzi jahňatá. Niekoľko ráz udrel labou okolo seba. Jahňatá zbľačali a zhrčili sa dokopy. Dunčo, čo sa vliekol za stádom, sa rozbrechal a už aj trielil k huňatej potvore.

„Necháš ich!“ - skríkol Jano, schytil valašku za tenší koniec a tiež sa rozbehol tým smerom. No maco si už, ako nejaký chlap, bral najtučnejšie jahňa na chrbát. Dunčo zúrivo skáče okolo neho, aj za kožuch ho chytá.
„Dunčo, vydrž!“ - kričal Jano z plného hrdla.

Verný psíček, posmelený svojim pánom, sa hádzal medveďovi do chrbta. Opäť sa mu zahryzol do zadnej nohy. A to nemal Dunčo robiť. Rozzúrený medveď ho prudkým úderom laby ovalil po hlave tak silno, že úbohý psíček preletel vzduchom dobrých päť či šesť metrov. Dopadol na zem, smutne zaskučal a z papule mu začal vyvierať pramienok krvi. Maco zabudol na jahňatá a rozbehol sa k Dunčovi.

„Nechaj ho!“ - skričal Jano. Vtedy medveď zbadal, že je tu ďalší, čo mu chce prekaziť večeru. Už sa prestal zaujímať o psa na zemi. Rozbehol sa oproti Janovi.

Jano sa dovtípil, že s valaškou proti medveďovi nič nezmôže a rozbehol sa opačným smerom - ku skalnému bralu oproti. Bežal, čo mu sily stačili. Ani sa neobzeral, no každým krokom cítil nepríjemné chrčanie za chrbtom.

„Ešte pár krokov a už som pri prvom strome, čo na kraji skalného brala stojí,“ -tajne dúfal Jano.

Už, už sa chcel chytiť konára, keď dostal ranu do chrbta. Padal k zemi. A keby len k zemi. Letel rovno do priepasti pod skalným bralom. Ani nevedel ako, podarilo sa mu pri páde chytiť akéhosi koreňa, čo trčal zo skalnej pukliny. Pot ho zalial, pred očami sa mu zatmelo. Čo bolo ďalej, na to sa už Jano nepamätal.

Splašené jahňatá sa rozbehli dolu do osady. Žalostné bľačanie začuli ľudia, čo sa vo dvore tmolili.

„Čo je s tými barancami? Vari len Jana neprekvapil medveď?“ - pýtali sa jeden druhého.
To už vybehli zo svojich príbytkov aj ďalší ľudia. Zatiaľ, čo ženy splašené jahňatá dokopy zháňali, chlapi a mládenci brali do rúk sekery a vidly i utekali smerom na Priehybu. Tam sa in naskytol strašný pohľad. Pri ceste ležali tri mŕtve jahňatá a o kúsok ďalej zakrvavený Dunčo.

„A kde je Jano?“ - spýtal sa ktorýsi.

„Vari len nie je mŕtvy?“ - spýtal sa ďalší.

„Janóó, Janóó!“ - kričali chlapi a rozišli sa na všetky strany Jana hľadať.

Márne hľadali, márne kričali. Začalo sa zvečerievať. Keď nepomohli ani zapálené fakle museli pátranie po Janovi prerušiť.

Ráno, len čo začalo svitať, znovu sa vybrali pastiera hľadať. Snažili sa stopy po medveďovi objaviť a Jana nájsť. Prečesávali húštiny i poľany po okolí no nikomu nenapadlo vybrať sa k skalnému bralu.

Už bolo dávno po obede, aj slnko sa presunulo kdesi nad Rozsutec. No stále nič. Pod Janom akoby sa zem prepadla.

„Ten už asi nebude medzi živými. Medveď ho zožral namiesto barancov,“ - zalamentoval ktorýsi z chlapov.

„Ale to by sme aspoň dajaké handry a krpce po ňom našli,“ - oponoval ďalší.

„Kráá, krááá, kráá!“ - ozvalo sa od skalného zrazu. Nikto tomu nevenoval pozornosť, veď chlapi mali iné starosti, nie počúvať škriekanie akéhosi vtáka.

„Kráá, krááá, kráá!“ - ozvalo sa znova. Malému Jožkovi, čo sa od rána okolo chlapov obšmŕdal, sa zdalo krákanie akési čudné. Nebolo to obyčajné krákanie, ako sa bežne od skalného brala ozývalo.

„Kráá, krááá, kráá!“ - boli to také smutné zvuky, akoby ten starý havran o dačo prosil. Rozbehol sa Jožko krížom cez lúku tým smerom. Dobehol na kraj brala a naklonil sa. Takmer sa mu zakrútila hlava, keď uvidel priepasť pred sebou. Chytil sa akéhosi stromu, čo stál vedľa a pozrel sa ešte raz.

„Pomóóc! Pomoc!“ - zavrešťal z celej sily

„Chlapče, čo tam robíš?“

„Našiel som ho! Tam, dole je!“ - kričal Jožko.
To sa už všetci chlapi rozbehli tým smerom. Keď došli k Jožkovi, uvideli na skale ležať bezvládne Janovo telo, ktoré bolo zakliesnené medzi koreňmi starého buka. Spoločnými silami sa im ho s veľkou námahou podarila vytiahnuť a

položiť na drevené nosidlá, čo narýchlo zhotovili a vystlali čečinou.
„Kráá, krááá, kráá!“ - ozval sa havran zo skalného brala, keď sa chlapi s raneným pastierom vzďaľovali. Dosť dlho trvalo, kým sa Jano prebral k životu a škrabance sa zahojili.

A čo bolo s medveďom? Toho našli v potoku dolu pod bralom. Ten nemal také šťastie ako Jano a pád zo skaly neprežil.

Tak vraj Janovi starý čierny havran svojim krákaním zachránil život. A to skalné bralo sa odvtedy volá Havranským vrchom a osada dolu pod skalou je Havrania.